Čas kráča bez príležitosti aby sme sa do neho vedeli starieť. Jeden tlak dokáže zachytiť ukazovateľ času na nástenných hodinách a takto vedomiu poskytnúť fiktívny dojem pôsobenia nad časom, ibaže to tikanie prežíva v našej mysli. Znalosť, že síce hodiny môžeme ovplyvniť, tak čas ďalej bije aj bez nás, letiaci plynulo ako mocná entita, ktorá vládne nad všetkým a my nemáme na výber a môžeme sa hýbať iba čo spolu s ňou. Neodvratne s časom celý svet kráča ďalej – ľudia, zvery a aj budovy pozvoľna starnú.
Ak sa pozrieme okolo seba, všimneme si, ako sa všetci ponáhľajú, keďže ich súri čas, ktorého nemajú nazvyš. Po ulici sa netrpezlivým krokom uháňajú ľudia, upierajú zrak na ich náramkové hodinky a ponáhľajú sa do práce, žeby nepredvídane nedorazili oneskorene za neodkladnými úlohami. Tak veľa krát by si priali, žeby si tak získali okrem toho trošku viac minút, žeby postačilo len posunúť ukazovateľ času na nástenných hodinách vo výklade, okolo ktorého kráčali. Abyže tým posunuli, či pozastavili túto mocnú lavínu života a darovali si niečo viac času na vydýchnute. Možnože sa na chvíľku posadili, alebo si odbehli do butiku, v ktorom spozorovali tie nezvyčajné tyrkysové prstene, alebo si darovali prinajmenšom jeden koláč, ktorý by im rozžiaril úsmev na tvári. Ale neskoršie sa znovu ozve tikanie v mysli a oni poznajú, že ich pohyb nesmú zastaviť.
Ktovie koľké oči sa upínajú k nástenným hodinám, sledujú, ba takmer ich hypnotizujú, nechže by sa hýbali rýchlejšie. Tieto zraky žiakov sú nástojčivé a priali by si občas, žeby sa hodiny pohli dopredu a vyslobodili by ich od nezáživného výkladu profesorov. Tento bod, tieto nástenné hodiny sú veľa krát najpozorovanejším miestom v temer každej učebni, kde školáci naliehavo očakávajú koniec vyučovania. Kedy-tedy býva toto miesto vyhľadávané viacej než samotná tabuľa.
Toľkí z nás si dobre spomínajú, ako u starých rodičov sledovali drevené nástenné hodiny. Predsa v pamäti každého zostáva udalosť, ako sa odrazu nepatrné dvierka hodín otvorili a z nich vyfrnkla drobunká drevená kukučka, ktorá ohlásila čas.
Na námestiach sa ľudia obhliadajú a vyzistia, ako sa čas posunul, kedykoľvek staré historické hodiny, zvonice, zvonkohry alebo už moderné hodiny, odbíjaním hlásia, ako čas prúdi a slnko kráča za jeho nemennou púťou k západu.
Čas bol a je niečo, čo nás tisne pozastaviť sa nad svojim životom. Náš zrak sa upriami na nástenné hodiny a pripomína nám to hodiny celého bytia. Nejednému z nás, či už v skoršom alebo staršom veku, preblysne hlavou: „Strávili sme život tak, aby sme boli zmierení? Ak by sa len čas dokázal zadržať, alebo aspoň vrátiť späť.“
Avšak tikanie nástenných hodín sa nezastavuje a pokračuje. Vypráva nám o tom, ako želania ostanú iba želania. Čas bude postupovať a nám nezostane nič iné, ibaže sa vzpriamiť a kráčať ďalej bytím a myslieť na to, že možno raz tieto naše vnútorné hodiny dotikajú a zostane len na nás, či sa spokojní usmejeme, vedomí si príjemne prežitého života, alebo nebodaj budeme trpko upierať zrak na hodiny a zbytočne si želať, aby sme zase smeli žiť od začiatku a pomeniť, čo sme neuvážene zameškali.